Inštitút národnej politiky prináša stručné vysvetlenie pojmu aj ideológie neomarxizmu, ktorá totálne ovládla európsku integračnú a ľudskoprávnu agendu. Neomarxizmus je totiž vnímaný len ako „oprášenie“ – adaptácia učenia Karola Marxa na súčasné pomery. Aj vzdelaní politológovia, najmä marxistického zamerania, ktorí sú negatívne naladení na dianie v súčasnej Európe konštatujú, že agenda multikulturalizmu, LGBTI, radikálneho feminizmu atď., nemá údajne s marxizmom nič spoločné, pretože o tom Marx ani Lenin predsa nepísali. S týmto „logickým“ dôvodom Inštitút národnej politiky zásadne nesúhlasí a pokúsi sa čitateľom ozrejmiť súvislosti a vzťahy.
Najskôr sa pokúsime zistiť, prečo si intelektuáli a neomarxisti myslia, že ich idey nemajú nič spoločné s Marxom. Je to preto, že oni sami sa zrejme svojim spôsobom považujú za neomarxistov, čiže za „vylepšených“ marxistov, čím ešte viac zvyšujú značný zmätok v interpretácii tohto frekventovaného, ale skutočným významom pomerne málo známeho (zrozumiteľného) pojmu. Intelektuáli ako je exprezident Václav Klaus zase považujú neomarxizmus len za jednu z mnohých ideológií a ideologických smerov, ktoré devastujú Európu, čím tiež zvyšujú zmätok v interpretácii tohto pojmu. Čo je teda neomarxizmus?
Neomarxizmus je kultúrny marxizmus
neomarxistov tzv. Frankfurtskej školy. To je najstručnejšia definícia neomarxizmu. Menšinová, ľudsko-právna, rodová (gender), LGBTI, multikultúrna, imigračná a nespočetné ďalšie agendy EÚ, ako aj politická korektnosť majú korene práve v tézach tejto filozofickej a ideologickej školy, z ktorej v priebehu od jej založenia takmer pred sto rokmi (v roku 1923) vyrástol mohutný a rozkošatený strom ďalších moderných (ľudskoprávnych) -izmov. Ústredný motív tejto školy je nenávisť k autentickým hodnotám európskej kultúry, civilizácii a jej nositeľom, Európanom ako predstaviteľov bielej rasy.
Pôvodný cieľ neomarxistov bolo nastolenie beztriednej spoločnosti, avšak nie násilne, revolučným prevratom ako sa to stalo v Rusku, ale tzv. „kultúrnou revolúciou“, pomalým pochodom inštitúciami. Revolučnou silou už nebol Starý robotnícky proletariát, ale Nový proletariát. Kto je príslušníkom Nového proletariátu definoval Herbert Marcuse. Sú ním nielen buržoáziou, ale aj Starým robotníckym proletariátom, integrálnou súčasťou štandardnej európskej kultúry a civilizácie, čiže európskou väčšinovou spoločnosťou „utláčané“ neštandardné menšiny európskeho pôvodu, ako aj „utláčaní“ príslušníci neeurópskych kultúr a rás, imigranti z krajín tzv. tretieho sveta. V búrlivom roku 1968
Nová ľavica
ktorej najvýznamnejšou súčasťou bola radikálna mládež, najmä študenti, vychádzala z téz Frankfurtskej školy, pričom mala podporu aj vtedy ešte silných komunistických strán na Západe. Preto nad hlavami demonštrantov viali vlajky, na ktorých sa skveli nápisy: Marx, Mao, Marcuse. Socialistickú revolúciu sa neomarxistickej Novej ľavici nepodarilo uskutočniť, nezvíťazili, lebo nemala masovú podporu práve v Starom robotníckom proletariáte. Neomarxisti sa po prehre rozliezli po všetkých ustanovizniach Západu a pokračovali v svojom úsilí, čím slúžili ZSSR ako jeho trójsky kôň pri deštrukcii autentických hodnôt Západu a tým jeho oslabovaní. Málokto si už dnes spomenie na mierové pochody na Západe, kde na transparentoch nezriedka boli heslá: radšej červený ako mŕtvy. Už si môžeme len predstavovať ako to mohlo dopadnúť, keby ZSSR prešiel reformnou cestou na čínsky spôsob a nie Gorbačovou samodeštrukciou marx-leninizmu.
Finančná oligarchia
si zrejme uvedomila, že bez likvidácie sovietskeho socializmu a Východného bloku nakoniec socializmus zvíťazí aj na Západe. Zainvestovala na Západe aj na Východe, čiže si „kúpila“ vlastné obyvateľstvo, ako aj príslušníkov komunistickej verchušky ZSSR, ktorých už nebavilo mať moc, ale oficiálne nebyť bohatí. Samozrejme, tento proces bol podstatne zložitejší, ale nevidíme zmysel ho na tomto mieste analyzovať podrobne. Poznáme však výsledok tohto procesu. Budovanie marx-leninského socializmu skolabovalo, Východný blok zanikol a ZSSR sa rozpadol. Finančná oligarchia tak dosiahla svoj cieľ, zbavila sa konkurencie a začalo rabovanie krajín bývalého Východného bloku, bez ktorého by sa kríza na Západe dostavila minimálne o desať rokov skôr, čo tvrdia aj významní ekonómovia. Čo je však najpodstatnejšie, finančná oligarchia sa zbavila pút, ktoré ju obmedzovali koristiť otvorene a v globálnom rozmere. To v princípe znamená postupný návrat k liberálnej ekonomike z doby Charlesa Dickensa, ktorej súčasný, nadnárodný a globalistický variant dostal aj nový názov: neoliberalizmus. Človek sa v ňom stal len súčiastkou globálneho ekonomického organizmu, ktorý sa môže masovo presúvať z miesta na miesto ako tovar, služby a kapitál. Len vykorenený človek neviazaný na rodinu, národ a vlasť spĺňa predstavy a požiadavky finančnej oligarchie. Bolo však treba nájsť spôsob stvorenia takého človeka a neomarxistická ideológia kultúrneho marxizmu tento spôsob, ako aj nástroje jeho realizácie dokázala poskytnúť. Stačilo urobiť len jeden malý, ale o to významnejší krok, amputovať z tejto ideológie jej pôvodný cieľ: vybudovanie beztriednej rovnostárskej spoločnosti. Aby tento krok mohla finančná oligarchia urobiť, musela pôvodný cieľ, ktorý samozrejme nešlo urobiť bez likvidácie buržoázie ako triedy, nahradiť niečím podobným. Riešenie našla v náhrade ekonomickej rovnosti kultúrnou rovnosťou, kde už buržoázia nefiguruje ako utláčateľ a vykorisťovateľ, naopak, Starý robotnícky proletariát, ktorého predstaviteľom v Európe je štandardná väčšina bielej rasy, sa dostal do pozície nielen utláčateľa, ale aj vykorisťovateľa Nového proletariátu, ktorého najvýraznejší predstavitelia sú komunita LGBTI a imigranti neeurópskych kultúr a rás.
Agenda rovnosti
a ľudských práv výlučne menšín nadobudla obludný charakter, čo je najviac zreteľné v imigračnej politike EÚ. Najusilovnejšie ju presadzujú tykadlá finančnej oligarchie, miliardári ako je George Soros, politické špičky a tzv. intelektuálne „elity“ EÚ. Nožnice medzi bohatými a chudobnými sa pritom paradoxne stále viac otvárajú. Stručne povedané, čím viac je v EÚ rovnosti a ľudských práv, tým viac sú bohatí bohatší a chudobní chudobnejší, tým viac v nej absentuje sloboda a demokracia. Neomarxizmus je tak ľavicová ideológia, ktorej sa zmocnila finančná oligarchia a na jej základe buduje nový typ totalitnej diktatúry, spoločensko-ekonomický systém, socializmus, v ktorom bohatí znárodňujú zisky a chudobní znárodňujú straty. Inak povedané, bohatí privatizujú zisky a chudobní socializujú straty.
Záver
V priestore EÚ existujú samozrejme aj strany, či zoskupenia, ktoré majú v programe odstránenie kapitalizmu, ale bez existencie ochranného pláštika bývalého Socvietskeho zväzu (ZSSR) aktuálne slúžia finančnej oligarchii v úlohe užitočných idiotov pri presadzovaní jej záujmov. Typickým príkladom je tzv. antiglobalizačná Antifa, ktorej metódy protestu a boja proti „rasistom, xenofóbom a fašistom“ – ako sa napr. v Nemecku označuje nová politická strana AfD – sú podobné výčinom nacistických SA proti židom. Takýmito účelovými extrémistami, bojujúcimi proti „extrémizmu“ Európska únia priam prekypuje.
Dúfame, že sme aspoň čiastočne prispeli k poznaniu pravých významov toľko frekventovaného pojmu neomarxisti a neomarxizmus, ktorého súčasťou je o.i. aj multikulturalizmus.
Pavel Fendek
analytik Inštitútu národnej politiky