19.III.2017 – Podľa Inštitútu národnej politiky (INP) sa kľúčovým slovom roka 2016 stal na Slovensku (okrem migrácie) práve „extrémizmus“. Nadštandardné používanie a preferovanie tohto označenia bez znalosti významu a pojmu v diskusiách a v politickom diskurze pokračuje intenzívne aj v tomto roku. V tejto súvislosti preto inštitút upozorňuje novinárov, médiá, aktivistov, tretí sektor a aj politikov, že jeho nadmerným a neprimeraným používaním stráca význam a pôvodný cieľ sa minie účinku.

Potvrdili to aj nedeľné diskusie v TA3 a na RTVS (19.3.2017), ktoré odhalili závažné nedostatky v narábaní s termínom a jeho populistickým zneužívaním.  Diskusie prebiehajú bez toho, aby bol objektívny a všeobecne platný konsenzus na to, čo extrémizmus je a aké konanie môžeme za takéto označiť. Čo je v skutočnosti extrémizmus nedokázal ani v jednej relácii nikto, pretože všetci sa tvária, že vedia, o čom (kom) je reč.  Rast podpory ĽS-NS je tak v podstate jediný symptóm údajného rastu extrémizmu na Slovensku, aj to len podľa politického a mediálneho mainstreamu. Znepkkojujúce je, že nárastom extrémizmu sa tiež označuje rast odporu ľudí proti stále totalitnejšej agende neomarxistickej ideológie multikulturalizmu a kritika voči ďalšej centralizácii EÚ.

Dojmy a pojmy

Spoločnosť nemá presne definovaný obsah, rôzne charakteristiky a typy extrémizmu, ktoré sa môžu zásadne od seba odlišovať. Hlavnú „poučku“ na ministerstve vnútra vytvoril samozvaný odborník z jednej mimovládnej organizácie bez oponentúry alebo dopĺňania škály a variability možného extrémizmu. V spoločnosti sa presadzujú viac subjektívne ako objektívne riešenia, navyše na politickú objednávku. Chybou je, že sa v aplikovaní na politické alebo svetonázorové postoje zdôrazňuje iba tzv. pravicový typ extrémizmu, v nadväznosti na totalitný systém fašizmu a nevenuje sa rovnaká pozornosť aj neomarxistickému,  ľavicovému extrémizmu, ktorý sa viaže na totalitný systém komunizmu. Postoje a najmä hodnotenie obsahu názvov (kádrovanie, propaganda) v našom historickom priestore podliehalo v minulosti hystérii, subjektívnosti a zneužitiu na nastoľovanie totalitných systémov.

Mätež moderátora a verejnoprávnej RTVS

Najzávažnejšou chybou v diskusiách priam na hrane zákona bolo opakované spájanie boja proti extrémizmu s konkrétnou politickou parlamentnou stranou, a to najmä v kontexte politickej debaty, ktorej časť sa venovala aktu možného zneužitia štátneho orgánu na akte únosu Michala Kováča ml. Moderátori, najmä v RTVS, zamieňali a podsúvali verejnosti aj diskutujúcim význam pojmu extrémizmu priamo s politickým subjektom, ktorý legitímne pôsobí v NR SR. Výrok moderátora RTVS Strižinca „extrémizmu sa darí, stačí sa pozrieť na preferencie“ pôsobí nielen proti konkrétnemu politickému subjektu, ale aj značnej časti verejnosti, ktorá vo voľbách a prieskumoch prejavuje svoje občianske a politické práva na slobodu prejavu a názoru. Neúčasťou predstaviteľov konkrétnej (kritizovanej) časti názorového alebo politického spektra v politických diskusiách vo verejnoprávnom priestore spolu so systémom „o nich bez nich“, porušuje vysielateľ zo zákona nielen etické, demokratické, ale aj viaceré ústavné a právne normy, vrátane zákona o RTVS a povinnosti zabezpečiť názorovú pluralitu nielen v informovaní (spravodajstve), ale aj v politickej publicistike.

Kto hodnotí?

Spájať diskusiu k všeobecnému javu v spoločnosti s ovplyvňovaním verejnej mienky a možnými krokmi štátnych orgánov proti pôsobnosti legitímneho politického subjektu, ktorý prešiel demokratickými voľbami, je v slobodnej spoločnosti nepredstaviteľné hranie sa s totalitno-autoritatívnym nastoľovaním pravdy a so zneužitím štátnej moci na prerozdelení moci, ktorú určili voliči – ale už mimo vôľu voličov. Ak politická a mediálna sféra uvažuje o prenesení významu či dokonca prekvalifikovaní extrémizmu aj na slobodu slova, názoru a presvedčenia, ďalej aj na stupňujúce sa napätie v spoločnosti a na oprávnenú kritiku verejnosti k nedôsledným politickým riešeniam a kauzám, dlhodobo neriešených javov v spoločnosti a v politike, potom sa hranica medzi demokraciou a medzi novou formou „zdôvodnenej“ totality dostala do kritickej blízkosti, ohrozujúcej samotné základy demokracie.

Inštitút preto upozorňuje pred prehnanou angažovanosťou najmä časti novinárov. Príklady z totalitnej éry spred roka 1989 v angažovaní sa niektorých politických komentátorov, novinárov aj osobností (dnes tzv. V.I.P.) na udržiavaní totalitného systému je viac, než varovný. V tejto súvislosti by verejnoprávne médium malo zvážiť, či je morálne a vhodné, aby oslovovalo do ankiet analytikov a „odborníkov“ z komunisticko-totalitnej éry ako to bolo v prípade Mariána Leška.

K analýze prikladáme aj

Pozadie (background) so všeobecným úvodom do problematiky

Inštitút národnej politiky (INP) prináša alternatívny pohľad na dianie, jeho korene, motívy a charakteristicky tak ako prebiehajú z hľadiska nastoľovania ideologickej prevahy a vnucovania diania národom Európy, spoločnostiam, verejnosti aj členským štátom únie.

Úvod – axióma

Pre každý politický režim je typické, že hlavných kritikov, odporcov alebo konkurenciu svojej ideológie očierňuje, marginalizuje alebo kriminalizuje. Často politicky špinavú prácu robí pod rúškom všeobecnosti. Preto pre všetky totalitne náchylné režimy bola sloboda slova potenciálna až existenčná hrozba, ktorú likvidovali rôznymi spôsobmi, formami, metódami a prostriedkami.

Kto ovládol dianie v EÚ? – Aktuálne politické siločiary

Priestor EÚ, politiky a médií, ovládli a ovládajú už niekoľko desaťročí neomarxisti s totalitnou ideológiou multikulturalizmu. Každého, kto kritizuje úniu, jej ďalšie rozširovanie a centralizáciu právomocí, kto má výhrady k promigračnej politike alebo sa bráni islamizácii Európy, kto odmieta zneužívanie ľudských práv na ideologické udeľovanie privilégií, najmä na špeciálne zaobchádzanie, menšinové nadpráva s ochranou a trestnoprávnym postihom – ten je označený un bloc za rasistu, xenofóba, islamofóba, fašistu alebo pravicového extrémistu. Tento model manipulácie, nátlaku a perzekúcií v štýle „kto nie je s nami – je proti nám, využívali nacisti aj komunisti. Ako predpovedal W.Churchill "Fašisti budúcnosti budú seba volať anti-fašisti…"

Ale ešte pred ním J.V.Stalin na zjazde Komunistickej internacionály v Moskve vyzval účastníkov – komunistov z celého sveta, aby všetkých, kto nebudú súhlasiť s komunistami a ich ideológiou, nazývali unisono „fašistami“. Vodca sovietskych komunistov dal univerzálny návod na spoločnskú likvidáciu oponentov: „Nebudú sa môcť potom brániť“… A skutočne, frekvencia používania tohto pojmu môže mať iba ideologické vysvetlenie.

Neomarxisti nie sú až tak „neo“, lebo ani dnes sa nedokázali vysporiadať so svojou príslovečnou boľševickou bigotnosťou a likvidovaním „triedneho nepriateľa“.  Aj preto tak urputne bojovali (a aj dnes presadzujú „moderne“ sekularizáciu spoločnosti) proti inej – náboženskej alebo „fašistickej“ bigotnosti. V úvodzovkách preto, lebo fašizmus je dieťa extrémistickej ľavice, presnejšie spoločných rodičov – sociálnej demokracie začiatku 20.storočia, proti ktorej sa vzbúrilo aj krídlo ruských boľševikov, aj krídlo západných fašistov.

Správne pojmy a definície fašizmu (socializmu)

Taliansky fašizmus je totalitná diktatúra silného, autoritatívneho štátu, čiže korporátny socializmus. Perzekvuje svojich politických odporcov nezávisle na rase, národnosti a vyznania.

Marx-leninský socializmus je monopolná korporácia, fašizmus obohatený marxistickou ideológiou. Perzekvuje svojich politických odporcov na základe triednej príslušnosti a triednej nenávisti (proletariátu voči buržoázii).

Nacizmus je fašizmus obohatený nacistickou antisemitskou ideológiou rasovej nenávisti. Perzekvuje svojich odporcov a obyvateľstvo na základe príslušnosti k rase.

Neomarxizmus je korporátny socializmus, fašizmus obohatený o rasovú, triednu a náboženskú nenávisť ideológiou multikulturalizmu s nenávisťou k rase Belochov a viere Kresťanov. Perzekvuje svojich politických odporov a obyvateľstvo na základe príslušnosti k rase, triede, viere alebo štandardnej sexuálnej orientácii.

Fašizmus a nacizmus sú teda ultraľavicové totalitné ideológie, ktoré len nesú nálepku pravicového extrémizmu, a to výlučne z politických (propagandistických) dôvodov, aby sa zakamuflovala ich skutočná ideologická príbuznosť s marxizmom a neskôr naviazanie aj na neomarxizmus. Súvisí to s povojnovým kompromisom, kedy začala éra studenej vojny a neomarxisti Západu potrebovali vydeliť aj od fašizmu aj od komunizmu (sovietskeho typu). Marxisti tak na definovanie iných aj histórie využívajú nie vnútorné, ideologické podhubie, ale hodnotenie „kapitálu“ – relatívnej podnikateľskej voľnosti počas fašizmu aj nacizmu. Benito Mussolini aj Adolf Hitler však boli socialistami a dokázali sme, že každý typ socialistu má totalitné sklony.

Aktuálny charakter západnej spoločnosti

Západná, tzv. vyspelá, otvorená či multikultúrna spoločnosť má teda marxistickú, fašistickú, nacistickú a najnovšie aj islamistickú zložku (pôvod). V skutočnosti ide o proislamskú neomarxistickú totalitnú diktatúru, ktorá vnucuje svoj systém všetkým členským krajinám EÚ. Postkomunistické krajiny so skúsenosťou komunistickej diktatúry prehliadli skutočné plány, aj aktérov, preto sa čoraz viac bránia nastoleniu „novej spoločnosti“ s „novou rasou“ a odmietajú sa podriaďovať vplyvu nového menšinovo-islamského proletariátu, o ktorý sa neomarxisti aktuálne opierajú totálnym ovládnutím ľudsko-právnej agendy.

Aká je realita a skutočnosť z hľadiska ideologickej prevahy?

Neomarxistickí, fašisticko-nacisticko-islamskí extrémisti ovládli západnú „multikultúrnu“ demokraciu, hlavný politický aj mediálny prúd, preto sa aj politický režim EÚ mení na totalitnú diktatúru a tyraniu rôznorodých menšinových skupín voči tradičným (autochtónnym) národom, belošskej (európskej – zatiaľ), kresťanskej a heterosexuálnej  väčšine. Ktokoľvek  využije svoje právo Európana na slobodu prejavu a názoru, ktorý sa nezhoduje s oficiálnou líniou neomarxistov na čele s praktizujúcim multikulturalizmom, je označený za fašistu, extrémistu, xenofóba, homofóba, nacionalistu alebo spiatočníka. Už samotné nálepkovanie má znak obvinenia, kedy sa označený musí sám vyviniť, očistiť meno alebo v trestnoprávnom konaní preukázať svoju nevinu voči stalinskej metóde: oznať za fašistu – a nebude sa môcž brániť. Voči kritikom a opozícii sa prijímajú drakonické a náhubkové zákony, na zastrašovanie a perzekúciu sa zneužívajú (ako v iných totalitách) dokonca silové zložky (na Slovensku NAKA), krroré sú určené primárne na boj proti organizovanému zločinu, oblzvlášť závažnej násilnej a ekonomickej kriminalite. To všetko sa deje v súčinnosti s obľúbeným nástrojom marxistov – médiami, ktoré využívajú nielen na propagandu a manipuláciu verejnej mienky, ale priamo aj na mediálne poľovačky, štvanicu, spoločenské, politické, odborné a iné znemožnenie nepoholdných, kriticky uvažujúcich a konajúcich ľudí alebo skupín, poškodenie mena a na účelovú spoločenskú diskvalifikáciu. Voči nekompromisnej, (sveto)názorovej opozícii, majú slúžiť nové trestnoprávne zákonníky a nové definície trestných činov, vrátane zmeny prezumpcie neviny na prejudikovanú vinu.

Tlak a protitlak – likvidovanie protivníka

Politické spektrum označované neomarxistami za pravicových extrémistov, resp. nacionalistov sú zväčša alternatívne, moderné národno-liberálne strany typu britských konzervatívcov z 50.rokov 20.storočia. Pokiaľ však bigotní neomarxistickí extrémisti budú neochvejne pochodovať naprieč inštitúciami EÚ k nastoleniu nových zajtrajškov podľa svojich ideologických predstáv, hrozí, že vznikne spoločenská objednávka na skutočnú radikalizáciu a odpor značnej časti spoločnosti v duchu klinu, ktorým sa klin vyráža a Európe hrozí séria  vnútorných konfliktov. Za tento stav už propagandistickí mainstream nebude môcť označiť Moskvu, ale vina padne na skutočných aktérov, ktorí fatálnu existenčnú krízu môžu vyvolať –  tých, ktorí ovplyvňujú alebo riadia procesy z Bruselu a Berlína pod diktátom ideológie neomarxizmu-multikulturalizmu.

© Inštitút národnej politiky