Analytický článok o skutočnom, ideovom pozadí krízy európskej integrácie, možnej genocídy európskej civilizácie, o nastoľovaní novej totality a ako s tým súvisí novela trestného zákona o extrémizme? kto je v skutočnosti extrémista a čo je extrémistické? Vysvetľuje analytik INP Pavol Fendek.

Kríza EÚ je sprievodným javom nastoľovania totalitného politického režimu neomarxistami. Preto je dôležité vedieť, kto sú neomarxisti? Neomarxisti sú všetci, ktorí sa hlásia k ideám kultúrneho marxizmu Frankfurtskej školy a antibelošskej rasistickej ideológie multikulturalizmu. Kultúrni marxisti transformovali učenie Marxa do tzv. kritickej teórie, ktorú sami nazvali nedogmatický neortodoxný neomarxizmus, preto im označenie neomarxisti právom prináleží. Medzi marxizmom a  neomarxizmom je tento principiálny rozdiel: Tam, kde Marx označoval za utláčateľskú kapitalistickú triedu, neomarxisti naopak označujú za utláčateľskú bielu rasu a celú európsku civilizáciu, vrátane „robotníckej triedy“. Utláčanou triedou je „nový proletariát“ – neštandardné menšiny, ktoré tvoria imigranti z neeurópskych krajín, príslušníci LGBTI atď.  

Kde sa vzal neomarxizmus?

Neomarxizmus bol reakciou niektorých marxistov na ich sklamanie z toho, že svetová revolúcia sa v zmysle učenia Marxa napriek revolučnej situácii za 1. svetovej vojny nekonala, pretože klasický marxistický proletariát na Západe revolúciu údajne zradil. Neomarxisti chceli pôvodne nastoliť beztriednu spoločnosť rovnako ako komunisti, nie však násilnou revolúciou (prevratom), ale kultúrnou revolúciou, oslobodením sa od autentických hodnôt európskej kultúry a civilizácie. Nositeľom týchto hodnôt už bola nielen buržoázia, ale všetci „Belosi-Európania“, teda aj európsky robotnícky proletariát, čo bol podľa neomarxistov dôvod jeho zrady, preto ho nahradili novou radikálnou revolučnou triedou – Novým proletariátom, s pomocou ktorého chceli uskutočniť svoju kultúrnu revolúciu. Jej cieľom bolo zničiť autentické európske hodnoty a rozdrviť všetky zdroje súdržnosti v západnej spoločnosti: náboženstvo, rodinu, národ, rasu a  kultúru a tým uskutočniť revolučnú premenu sveta. Namiesto triednej rovnosti neomarxisti hlásajú rovnosť všetkých kultúr, ich hodnôt a príslušníkov, preto sa nazývajú aj kultúrni komunisti.

Neomarxisti až do roku 1989 kolaborovali so ZSSR, boli jeho Trójskym koňom pri rozvracaní západnej spoločnosti s cieľom zvíťaziť v kultúrnej revolúcii a následne sa pripojiť k táboru mieru a socializmu. Do roku 1989 sa Marx v súvislosti s  učením neomarxistov tak trochu otáčal v hrobe, od bodu zlomu – krachu Východného bloku a  rozpadu ZSSR musel začať v ňom doslova rotovať. Neomarxisti síce pokračovali v  kultúrnej revolúcii a naďalej úspešne ničia európsku kultúru a civilizáciu, vzdali sa však cieľa vybudovať beztriednu marxistickú komunistickú spoločnosť. Naopak, mocensky sa spolčili s finančnou oligarchiou, globalistami a „dlhým pochodom inštitúciami“ ovládli politický mainstream EÚ, liberálnou ľavicou počnúc a  tzv. konzervatívnou pravicou končiac. Preto sa to bývalými komunistami a  spolupracovníkmi s KGB v  inštitúciách EÚ doslova hemží. Neomarxisti sa síce transformovali na nekomunistov odmietajúcich klasické učenie Marxa a  klasických komunistov, ale kultúrnymi marxistami a kultúrnymi komunistami zostali! Ponechali si marxistický koncept útlaku vo svojej ideológii vo vzťahu k neeurópskym imigrantom a  menšinám – Novému proletariátu, preto im označenie neomarxisti právom prináleží terminologicky aj významovo, hoci im z učenia Marxa nič iné nezostalo. Neomarxizmus má tak ako boh Janus dve tváre: jedna tvár je extrémne ľavicová – socialistická, druhá tvár je extrémne pravicová – neoliberálna.

Ľavicový extrémizmus neomarxizmu

sa prejavuje presadzovaním rovnosti v agende ľudských práv na privilégiá, špeciálne zaobchádzanie a  ochranu menšín – Nového proletariátu, ktorej cieľom je dosiahnuť rovnakú sociálno-kultúrnu stratifikáciu ako má väčšina. Nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa je pozitívna diskriminácia menšín a ich kvóty prakticky na čokoľvek. Inak povedané, kým menšiny nedosiahnu rovnakú sociálno-kultúrnu stratifikáciu ako väčšinová spoločnosť, dovtedy sú ňou utláčané. Z tohto dôvodu majoritná európska spoločnosť nemá agendu ľudských práv a podľa antibelošskej rasistickej idelógie multikulturalizmu sa musí podriaďovať sociálno-kultúrnym požiadavkám menšín.

Pravicový extrémizmus neomarxizmu

sa prejavuje tak, že neomarxisti dostali väčšinu – nástupcu a dediča európskeho marxistického proletariátu do pozície utlačovateľa a vykorisťovateľa menšín – Nového neomarxistického proletariátu. Preto neoliberálnej agende, bezuzdnému vykorisťovaniu a útlaku bývalého marxistického proletariátu finančnou oligarchiou – globalistami – prakticky nič nebráni: konkurencia ZSSR skrachovala.

Každého, kto sa odváži tomuto podvodnému systému dvoch tvárí vzoprieť, háji záujmy Európanov a ich väčšín, bojuje proti imigrácii a islamizácii EÚ, tým riskuje obvinenia z rasizmu, xenofóbie, islamofóbie … a paradoxne pravicového extrémizmu a populizmu, čím je spoločensky a politicky diskvalifikovaný. Takto sa prejavuje neomarxistický mainstreamový ľavicovo-pravicový extrémizmus v praxi, skutočná príčina toho, že sa nožnice medzi bohatými a chudobnými stále rýchlejšie otvárajú napriek vznešeným ideálom hlásaných neomarxistami.

Socializmus pre bohatých

Ako funguje tento unikátny systém socializmu opisujem v knihe: Súmrak európskej civilizácie – Barbari sa zmocňujú Európy. V západných „multikultúrnych“ krajinách EÚ patria k extrémnej „socialistickej neoliberálnej ľavico-pravici“ prakticky všetky mainstreamové politické strany, z  nich najmä socialisti, zelení a kresťanskí demokrati. Tieto strany začali hájiť výlučne záujmy neštandardných a umelo vytvorených menšín ako LGBTI, podporovať neeurópsku, najmä moslimskú imigráciu  a  islamizáciu EÚ, čo je v súlade aj s výsostnými záujmami finančnej oligarchie – globalistov. Neomarxistom je preto každý, kto sa akýmkoľvek spôsobom hlási k ideám kultúrneho marxizmu a multikulturalizmu. Môže ním byť Rockefeller, Rotschild, Georg Soros, Angela Merkel, Francois Holland, pápež, Schultz, Juncker a plejáda ich užitočných idiotov. Podobnosť s prívržencami nacistickej ideológie vôbec nie je náhodná. Integrálnou súčasťou neomarxizmu je

multikulturalizmus. 

Tejto ideológii, ktorá ovládla v EÚ celý politický mainstream je najbližšia ideológia nacistická. Objektom rasovo-kultúrnej nenávisti ideológie národného socializmu boli Židia a  ostatné tzv. menejcenné národy. Objektom rasovo-kultúrnej nenávisti ideológie multikulturalizmu sú Európania a ich menejcenná biela rasa a kultúra. Neomarxisti rozvinuli Marxov  triedny boj na rasovo-kultúrnu a sociálno-kultúrnu úroveň. Budovanie multikultúrnej spoločnosti preto smeruje k takej dezintegrácii a chaosu, že nastolenie diktatúry a totalitného politického režimu je prakticky jediná možnosť jeho zvládnutia. Tým sa napĺňajú ideologické, ekonomické, politické a mocenské ambície neomarxistických elít a finančnej oligarchie – globalistov. Multikulturalizmus potom definujem takto:

Multikulturalizmus je spoločensko-ekonomický systém, (multi)kultúrny socializmus založený a budovaný na princípoch neomarxistickej ideológii kultúrneho komunizmu, ktorá vychádza z teórie o rovnosti všetkých kultúr, ich hodnôt a príslušníkov. Cieľom tejto ideológie je nastoliť diktatúru prvej podtriedy Nového proletariátu, ktorú tvoria radikálne revolučné neštandardné menšiny neeurópskeho imigrantského pôvodu, rasovo-kultúrne utláčané a vykorisťované nástupcom Starého európskeho robotníckeho proletariátu, štandardnou európskou väčšinou bielej rasy. Avantgarda týchto menšín sú kultúrni marxisti – neomarxistické elity prepojené s nadnárodnou korporatívnou finančnou oligarchiou, ktoré zároveň nastoľujú totalitný politický režim. Revolučný nástroj presadzovania ich moci a tyranie je politická korektnosť, sofistikovaná to verzia cenzúry, kultúrny teror a ľudské práva.

Nástup novej totality?

Pre každý totalitný politický režim je typické, že kritikov a odporcov svojej ideológie perzekvuje v miere ich nebezpečnosti pre režim. Sloboda slova je pre totalitné režimy existenciálnou hrozbou, lebo ich pád začína obyčajnou kritikou, ktorú umožňuje sloboda slova. EÚ a jej západné členské krajiny ovládli neomarxisti s ich antibelošskou rasistickou totalitnou ideológiou multikulturalizmu. Je potom logické, že každého, kto kritizuje EÚ, jej migračnú politiku, vzdoruje islamizácii Európy a odmieta ľudské práva na privilégiá pre nespočetné menšiny je označovaný ako rasista, xenofób, islamofób, homofób, nacista, fašista,  populista, či pravicový extrémista. Nie je to žiadna novinka, podobné praktiky mal aj komunistický režim a nacisti. Západné „vyspelé multikultúrne demokracie“ sú v skutočnosti polomoslimské neomarxistické totalitné diktatúry a s nimi aj celá EÚ, ktorá nám tento systém nanucuje. Načo sme sa potom zbavili totality z Východu, keď ju nahrádza totalita zo Západu?

Slovenskí poslanci totiž drvivou väčšinou odhlasovali jednu závažnú vec – tzv. zákon o extrémizme predložený ministerkou spravodlivosti Žitňanskou, na základe ktorého by mali slovenské úrady účinnejšie bojovať s extrémizmom a rasizmom. Objektívne treba konštatovať, že tieto zmeny zavádzajú viaceré prvky totality. Pozri tiež tu. Pripomeňme, že po novom bude ľudí označených za extrémistov súdiť špecializovaný súd, obžalobu bude podávať špeciálna prokuratúra a pri určovaní toho, čo je extrémizmus bude sudcom nápomocná nová skupina „znalcov“ na extrémizmus. Ďalej sa pri trestnom čine prechovávania extrémistického materiálu prakticky ruší prezumpcia neviny, ktorá by mala byť garantovaná Ústavou.

Zaujímavé je tiež, že Európsky parlament odhlasoval zriadenie mechanizmu, ktorý má dohliadať na hodnoty Európskej únie, konkrétne sú to princípy právneho štátu, demokracie a  základných ľudských práv. Znamená to, že pokiaľ nejaký výbor expertov bude mať dojem, že niektorá z členských krajín porušila princípy právneho štátu, demokracie, alebo ľudských práv, tak môžu ten členský štát pokutovať.

V žiadnom na ideológii založenom politickom systéme, najmä totalitnom, nie je možné byť objektívnym expertom, len demagógom, ktorý dokáže posúdiť len to, čo je prorežimné, čiže demokratické, pokrokové a čo je protirežimné, čiže extrémistické, brániace nástupu svetlého zajtrajšku. V spoločnosti, založenej na skutočnej slobode demokracii a rovnosti občanov pred zákonom sú takéto komisie a experti zbytoční. Z objektívneho hľadiska autentického hodnotového, morálneho a etického systému európskej kultúry a civilizácie preto nie je žiadny rozdiel medzi expertom a komisiou, ktorá je v službách komunistov, nacistov a neomarxistov. Pokiaľ sa totalitu podarí zvrhnúť, práve jej „experti“ a sudcovia musia niesť plnú zodpovednosť a byť súdení za svoje zločiny, ktorých sa nevyhnutne v mene ideológie dopustia  [1].

Pavel Fendek, analytik INP