20. november 2016 – Výsledky nedeľných diskusných relácií (RTVS, TA3) nepriniesli nič nové, napriek tomu, že sa malo hodnotiť 27-ročné obdobie od „Nežnej“ revolúcie". Diskutujúci hľadali stratenú „Ariadninu niť“ v labyrinte úskokov a demagógie s občasným trefným pomenovaním toho, čo ľudia cítia alebo chcú počuť: nespravodlivosť v spoločnosti, nefungujúci právny štát, nerovnosť v zmysle regiónov, skupín, aj základnej skrivodlivosti alebo zvýhodňovania niektorých jednotlivcov a skupín.
Hra na dobrých a zlých, štandardných a neštandardných
Politika a politici opäť riešili najmä samy seba a nie reálne problémy spoločnosti s reálnymi riešeniami pre ľudí. Zlo a zlí boli v diskusii už tradične vždy "tí druhí". A to tvrdili aj politici, ktorí nie sú nijakými nováčikmi a dokonca v nezúčastnenej 3.osobe gramatickej kategórie (J.Budaj ako vedúca osobnosť VPN, poslanec a 1.podpredseda SNR 1990, a poslanec NR SR 1998-2002). „Vyštrngať“ niektoré „staré štruktúry“ zo Slovenska za pôsobenie v politike alebo v oligarchickom zákulisí zas navrhla 3-násobná poslankyňa L.Nicholsonová (2010, 2012, 2016 zvolená za poslankyňu NR SR a 2012-12 štátna tajomníčka na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny), ktorá naháňala politické body konštatovaním, že v politike sa kradne 27 rokov. Koaličný politik Kresák jej kontroval, že práve takého populistické paušalizovanie ženie vodu na plyn „extrémistom“. V oboch diskusiách najviac rezonovala práve téma štandardnosti a neštandardnosti politických subjektov a populistických politikov, či "extrémistov". Nik v diskusiách však nepoukázal na slovenskú klasiku neštanadardného kupovania politických strán, "výťahového systému" pre funkcionárov inej strany alebo zakladania nových politických subjektov cez vystúpivších poslancov z materských klubov a vystupovanie v mene týchto nových politických subjektov nezaradenými poslancami počas výkonu ich mandátu v parlamente. Rovnako sa však nikto nepozrel na vnútorné pomery v politických stranách, aká miera reálnej demokracie tam funguje, aké práva a možnosti kontroly poskytujú stanovy radovým členom [štandardných aj neštandardných strán], lebo ako je kto naučený doma (v strane), tak bude pôsobiť aj vo verejnej funkcii. Čiže ak je doma "vládca a nespochybniteľný šéf", bude tak pôsobiť aj v politike. Odporúčania INP je, aby demokraciu, slobodu, pluralitu názorov, spravodlivosť, rovnosť a iné hodnoty a kritériá politici najskôr uplatnili vo vlastných subjektoch. Ak tam nie je tlak alebo požiadavka na ich životaschopnosť, potom ich ťažko môžu ponúkať spoločnosti a realizovať vo verejnej funkcii.
Chýbajúca sebareflexia
V diskusii chýbal hlas sebareflexie, ktorý by zadefinoval, že štandardný politik musí zniesť konfrontáciu s oponentom, novinárom a najmä verejnosťou. Nik nekritizoval vnútorný stav a systém politickej scény, kde sa vo väčšine presadí politická vôľa a záujmy väčšiny (alebo elít), namiesto argumentov, faktov, reálnych alebo alternatívnych riešení pre štát a národ. Ďalším paradoxom bol fakt, že tzv. extrémisti majú – na rozdiel od niektorých tzv. štandardných – v parlamente kultivovaný prejav. V diskusii na TA3 sa poslanec Poliačik, ktorý vystupoval ako ochranca štandardnej – proamerickej, proatlantickej a prointegračnej orientácie a apeloval na dôveryhodnosť informačných zdrojov a tokov ukázal v nedôveryhodnom svetle, keď k mentorskému pridal aj hodnotiaco-cenzorský tón (kto a čo je správne).
Stagnácia politiky
Aktuálni politici opäť potvrdili, že sa neposúvajú dopredu ani do hĺbky poznania či chápania reality a vývoja, nekráčajú s autonómnou verejnou mienkou, ale prešľapujú na jednom mieste. V situácii, v akej sa nachádza spoločnosť je úplne bezpredmetné skúmať, či tenisky sú fejkové alebo značkové. Pomyselný boj s vonkajším a vnútorným nepriateľom (hlavného, štandardného prúdu) a proti hrozbe propagandy paradoxne skĺzol do šírenia propagandy. Niektorí politici si opäť neodpustili šírenie rusofóbie s agentmi, hoci zatiaľ jediný známy „agent“ z územia Ruska (predtým ZSSR) pôsobí ako „analytik“ v prospech hlavného prúdu a proamerickej hegemónie unipolárneho mocenského sveta a globálnych elít.. Politici a moderátori hlavného prúdu akoby nechceli pochopiť, že verejnosť a spoločnosť sa nachádzajú v štádiu vrcholnej nespokojnosti a ich nezaujíma, kto je alebo nie je „štandardný“. Z pohľadu verejnosti je de facto štandardným každý, kto sa zaujíma o celospoločenské, no najmä ich bytostné problémy a je uveriteľný tým, čo hlása alebo k čomu sa hlási. A de jure každý, koho verejnosť zvolí do parlamentu, aby zastupoval ich záujmy.
Nová stratégia manipulovania
Predsa sme len postrehli nový vývoj – nový prístup a zmenu stratégie v šírení manipulácie. Keďže univerzálne šírenie strachu (Ruskom) už nezaberá, hlavný prúd zmenil metódu manipulácie a ovplyvňovania verejnej mienky a zameriava sa na šírenie neistoty. Robí to spochybňovanie zdrojov informácií, pričom paradoxne využíva kritizované konšpiračné teórie, haluxy, ruskú propagandu, hybridnú vojnu… Vo vedomí bežného informačného konzumenta sa má navodiť neistota a pochybnosť o svojom presvedčení, nakoľko (alternatívne) zdroje, z ktorých čerpá (myslí sa najmä internet a facebook) sú vraj kontaminované „nepriateľskou“ propagandou. Spoločnosť by dospela do štádia, ktoré si želá každá totalita – aby ľudia prestali rozmýšľať a veriť, dokonca aj sebe, lebo sú zneistení. Manipulačných techník znalý poslanec Poliačik dokonca zahlásil, že „ide o snahu rozvrátiť úniu zvnútra“, za čo by sa nemusel hanbiť ani ideológiou a komunistickou propagandou kovaný súdruh spred roka 1989. (Ibaže vtedy by sa použila fráza „rozvracania socialistického systému, vedeného [elitami] predvojom komunistickej strany – buď zvnútra [kontrarevolucionári = súčasní „extrémisti“] alebo zvonku [zlé imperialistické sily = súčasné „zlé“ Rusko].
Nové deliace čiary aj vo vnútri politiky
Politici a ich subjekty bojujú už nielen medzi sebou, ale aj za seba. Tradične vytvárajú novú deliacu čiaru medzi štandardnými a tzv. neštandardnými subjektmi. Okrem zaradenia do tzv.štandarného košiara sa snažia získať pre seba to najcennejšie v devalvovanej politike – dôveryhodnosť a uveriteľnosť. Sme svedkami začiatku novej fázy politického prežitia – boja o autentickosť (indiividuánu – poliutik, aj skupinovú – strany). Verejnosť si všíma nielen témy a programové deklarácie či konkrétne opatrenia a ich dopad na život. Politika toľko klamala, spoliehala sa na marketing a dokonca aj propagandu (často celého systému), že jej ľudia prirodzene prestávajú veriť [podobne ako na konci krízovej etapy socializmu]. Dokonca veriť „vlastným“. Naposledy strata dôveryhodnosti k deklarovaným hodnotám postihla kresťanských demokratov (KDH), ktorí stratili kompatibilitu s kresťanstvom. Do popredia sa preto dostáva fenomén uveriteľnosti každého politického subjektu. Strany, analytici a politológovia hlavného prúdu to buď nepostrehli alebo ďalej pokračujú v metóde zakrývania reality a snažia sa dávať dôraz na „štandardnosť“. Metóda odklonu už ale nefunguje ako v minulosti. Dnes ľudia túžia po pravých hodnotách, slovách, skutkoch, postojoch a aj subjektoch kompatibilných foriem s ich obsahmi. Politické strany by sa mali vrátiť k sebe a potom k voličom. Mali by byť rýdzo a presvedčivo sociálne, kresťanské, národné alebo liberálne…, pre obyčajných občanov pracujúce. Inak sa systém nereformuje, nereštartuje, dôveru v systém nezachránia ani generačne „noví“ politici alebo nové strany [ak nebudú mať aj nový obsah prístupu a vedomia]. Systém tak dospeje k svojmu vrchnému štádiu rozvratu alebo kolapsu. Dnes je protagonistom [neautentickému] systému isté, že sa to stane [ak sa nezmení], nevie len ako a kedy.
20.november 2016
TA 3, relácia V politike, hostia: M.Poliačik (SaS), R.Vašečka (OĽaNO), T.Bernaťák (SNS), D.Jariabek (Smer-SD)
RTVS, relácia O 5 minút 12, hostia: P.Kresák (Most-Híd), J.Budaj (OĽaNO), B.Ondruš (Smer-SD)